TimeWarp – ZEN
Posted: Sun Nov 28, 2021 11:46 pm
ZEN
Všetok život je pominuteľný. Existencia je však večná.
Keď podstata nášho bytia, naša skutočná pravda, vstúpi do tela v podobe duchovnej bytosti (Gandharva), táto forma vyjadrenia nášho bytia, ktorú bežne nazývame život, vzniká zrodením. Táto cesta podlieha určitým všeobecne platným pravidlám v hmotnom vesmíre. Charakteristickou črtou nášho sveta je pominuteľnosť všetkého života. Všetok život na našej úrovni skúsenosti sa začína narodením a končí smrťou. V našej skúsenosti je táto okolnosť bezprostredne bolestná a nachádza v nej rozmanité vyjadrenie. Všetko - naozaj všetko - život sa usiluje, mení, chorľavie, starne a odchádza - aj keď základná nesmrteľnosť vo večnosti na metafyzickej úrovni tým zostáva nedotknutá. Následne nesmieme popierať tento prejav pominuteľnosti, ale skôr si byť vedomí toho, že vďaka nášmu duchu môžeme preniknúť do "reality", aby sme ju napokon prekonali. Nirvána ako symbol stálosti, ktorá už nepodlieha žiadnej zmene, sa podľa môjho názoru uskutočňuje v uznaní vnútorného stredu, a nie prostredníctvom popierania zákonov sveta. V každom živote dochádza na jednej strane k dozrievaniu (v podobe zvýšeného uvedomenia) a na druhej strane k úpadku. V rozpoznaní týchto mechanizmov, v precítení tejto "pravdy" spočíva motív bezhraničného pokoja. Pokojné rozpoznanie mechanizmov v našej "realite" tvorí základ pre ich prekonávanie. To sa spravidla dosahuje dôverou v poriadok stvorenia - čo je zasa príčinou vyrovnanosti. Ďalším dôsledkom kontemplácie vlastného bytia zasadeného do kozmu je postupne sa meniaci stupeň pozornosti pri prežívaní života na našej úrovni. Čo to všetko teda môže pre nás znamenať prakticky?
Všetci si môžeme pokojne, mierumilovne a vyrovnane uvedomiť, že naše putovanie je súčasťou vyššieho a komplexnejšieho poriadku, a tak získať bezprostredný úžitok pre naše každodenné prežívanie. Môžeme si naďalej uvedomovať, že všetok život pochádza zo spoločného zdroja, a to nás môže viesť k trpezlivosti a jemnosti pri vzájomnom jednaní. Pri rozpoznávaní týchto emócií zažívame svoj vnútorný pokoj a môžeme sa formovať na tolerantné, priateľské a láskavé bytosti. Vďaka tomu máme zvyčajne možnosť zažiť svoje bytie ako veselé a môžeme objaviť radosť z vyrovnaného súcitu. Rozpoznaním nášho spoločného pôvodu sa v našom vedomom prežívaní formuje vďačnosť a prekonávajú sa pocity úzkosti, opustenosti a osamelosti. Aj keď sa nám občas zdá, že opúšťame cestu pravdy nájdenej pre nás samých, naša raz urobená voľba zvládnuť svoje bytie nás vždy privedie späť na našu raz zvolenú cestu. Táto cnosť rozpoznávania vlastnej neustálej zmeny je podľa mojej skúsenosti účinnejšia a prenikavejšia než len nasledovanie morálnych koncepcií našich otcov (hoci tie sú zvyčajne opodstatnené). Pokoj v nás s najväčšou pravdepodobnosťou nastane vtedy, keď sa sami seba pýtame na individuálne potreby našej duše a potom ich nasledujeme.
Spočinúť vo vlastnom vnútornom strede znamená nasledovať individuálne cesty a riadiť sa osobne rozpoznanou pravdou, aj keď sa v priebehu našej cesty mení. Praktická cesta, ktorou sa tu môžeme vydať, spočíva v uznaní vlastnej pominuteľnosti. V budhistickom učení sa veľký význam prikladá meditatívnemu skúmaniu smrti. Toto cvičenie môže byť veľmi cenné pre uvedomenie si pominuteľnosti, ale na tejto úrovni nezmení nevyhnutný koniec každého života.
To, či sú naše zážitky viac alebo menej bolestné alebo pokojné, závisí do veľkej miery od nášho postoja k veciam. Duch je pánom nášho bytia a záleží len na nás, či si chceme uchopiť prstové body osudu a uviesť ich do praxe. Narodenie, starnutie a umieranie sú prirodzené procesy a podmienky a prežitý život je len jednou zo staníc na našej večnej ceste do nekonečna.
