slobodná vôľa
Pojem slobody ľudskej vôle je obklopený najrôznejšími názormi
Na jednej strane niektoré z našich najrozšírenejších náboženstiev a mytologických pohľadov na svet zdôrazňujú skutočnosť slobodnej vôle človeka, zatiaľ čo iné názory postulujú jednoznačnú determináciu. Tak tie viery, ktoré vychádzajú z myšlienky večného zákona sveta (ako napríklad hinduizmus a budhizmus), zdôvodňujú príslušnú existenciu formovanú rôznymi závislosťami človeka. Táto myšlienka spôsobuje, že človek sa spočiatku zdá byť vydaný na milosť a nemilosť svojmu osudu, a preto je hinduistický názor na kastový systém, ktorý umožňuje, aby boli ľudia na základe príslušného narodenia viazaní na tú istú spoločenskú triedu po celý život, významne odôvodnený.
V protiklade k tejto hinduistickej determinácii človeka stál Gautama Buddha, ktorý považoval kastový systém za inštitúciu vytvorenú človekom, a preto ho odmietal. Napriek tomu základy Buddhovho učenia vychádzali z myšlienky večného svetového zákona, ktorý sa vyznačuje vzťahmi príčiny a následku a odmieta večného, absolútneho Boha stvoriteľa.
Proti týmto názorom stoja monoteistické náboženstvá (napr. judaizmus, kresťanstvo, islam), ktoré uznávajú stvorenie ako stvorené autorom.
Ak sa oba základné názory posúdia z hľadiska možnej slobodnej vôle, možno dospieť k odlišným záverom.
Monoteistický prístup "pádu človeka z milosti" nemožno vnímať bez základného faktu slobody voľby. Tu si však kritické a nedogmatické oko môže položiť otázku, prečo Stvoriteľ najprv dal možnosť voľby v princípe, a potom - v nadväznosti na príslušného dogmatika - potrestať rozhodnutie, ktoré bolo v "jeho" očiach nesprávne - a to navyše "klanovo" ("až po siedmy člen"). Takéto poňatie ľudského ducha ako stvoriteľa je podľa môjho názoru založené na nedostatočne premyslenom predpoklade, ktorý majú aj učitelia teológie uznať za "pravdu". "Stvoril som vás na svoj obraz" neznamená spätnú projekciu ľudského správania na Boha. To by bol sylogizmus (falošná inverzia: každá líška má chvost - všetko, čo má chvost, je líška).
Prístup k pravde o Bohu z nábožensko-dogmatického (t. j. ľudského) hľadiska vždy a bezprostredne znamená neúplnosť, ak sa človek riadi myšlienkou, že existuje iba JEDNA cesta k pravde. A predsa si náboženskí "vodcovia" na celom svete nárokujú šíriť večnú pravdu (a každý z nich podľa svojej príslušnej viery aj tú jedinú pravú). Prípadný zmysel slobodnej vôle by tak bol podkopaný, a teda zbytočný - pretože neexistuje.
Ak sa obrátime k moderným poznatkom v oblasti výskumu vedomia, anatómie mozgu a biologických mechanizmov pôsobenia na úrovni mozgu, najnovšie zistenia v týchto oblastiach naznačujú, že biologické organizmy (ako človek) sú vo svojich rozhodnutiach viazané. Zdá sa, že funkčné súvislosti biochemicko-elektrickej povahy naznačujú, že to nie je výlučne myseľ, ktorá riadi telo, ale že interakcie medzi nimi prebiehajú aj opačným smerom. Sú teda naše duševné funkcie v skutočnosti determinované príslušnými biochemickými procesmi organizmu?
Podmienečne. To, že určité stavy vedomia závisia napr. od hormónov alebo neurotransmiterov, nemožno poprieť. Túto okolnosť netreba vysvetľovať na príklade psychotropných látok; na ilustráciu stačí príklad intoxikácie. Zmenené neuronálne procesy - na základe rôznych biochemicko-elektrických reakcií vyvolaných intoxikáciou - mozgu hovoria jasnou rečou v prežívaní jednotlivca.
Vedomie sa teda dá určiť na základe telesnosti. Ako najvhodnejšia sa mi javí myšlienka vzájomne závislej interakcie, t. j. obe formy bytia (vedomie a telo - softvér a hardvér) sú navzájom závislé a sú v reaktívnej komunikácii.
Ďalší možný údaj o podmienenosti človeka ponúka už od staroveku astrológia. Myšlienka, že ľudská existencia je determinovaná príslušnou konšteláciou bližších hviezd, sa v dejinách objavuje takmer vo všetkých ľudských kultúrach, spoločenstvách a generáciách. Táto predstava existuje v priestore A čase, preto by sa nemala vylučovať ako potenciálna možnosť, ale skôr by mala byť predmetom individuálneho zvažovania.
Ak to zhrniem, mám dojem, že vzájomné vzťahy medzi telom, mysľou a dušou sa riadia určitými zákonitosťami, a preto sú predvídateľné. Táto okolnosť teda ospravedlňuje napríklad existenciu kognitívnej psychológie a na druhej strane implikuje motív "predurčenosti" všetkého bytia. Z toho teda vyplýva syntéza medzi náboženskou tradíciou Ďalekého východu a vedeckým dôkazom. Náboženstvá tu osvetľujú makroperspektívny pohľad na existenciu, zatiaľ čo vedy môžu viesť dôkaz náboženskej koncepcie kvázi z vnútorného pohľadu. Oba prístupy si vôbec neodporujú, ale skôr sa navzájom dopĺňajú. To zdôrazňuje význam nevyhnutného intenzívnejšieho dialógu medzi náboženstvami a vedami.
Gautama Buddha si tieto mechanizmy uvedomoval, a tak založil svoj všeobjímajúci kondicionalizmus - založený na príčine a následku.
""Človek je vrhnutý do svojho času"
Martin Heidegger
"Kto cíti otroctvo vôle, je šialený - kto ho popiera, je hlúpy."
Friedrich Nietzsche
